Ľudské telo sa skladá z troch základných zložiek. Dve tretiny telesnej hmotnosti tvorí voda. Ak si ju odmyslíme, telesná „sušina“ je takmer z dvoch tretín tvorená bielkovinami. Zvyšná tretina sú tuky (ako u koho). Ostatné organické a anorganické látky v tele, vrátane DNA, tvoria necelé 3% celkovej hmotnosti.
Voda aj tuky sú v tele dôležité, ale čo do rozmanitosti funkcií a druhov, sú bielkoviny neprekonateľné. Zúčastňujú sa prakticky všetkých biochemických procesov v tele – replikujú DNA, tvoria kostru buniek aj celého organizmu, tvoria svaly, ako hormóny slúžia na zložitú signalizáciu. Ani sa to nepokúsim ďalej menovať, bielkoviny robia v telách baktérií, húb, rastlín aj živočíchov takmer všetko.
Keďže sú bielkoviny pre telá organizmov natoľko dôležité, je samozrejme nevyhnutné, aby boli správne vyrobené. Avšak nestačí, aby jednotlivé aminokyseliny v nich mali správne poradie, veľmi dôležitý je aj spôsob ich stočenia do výsledného funkčného tvaru. Bielkoviny totiž často viac pripomínajú kučeravú hlavu s dredmi, než dlhú rovnú retiazku aminokyselín. Príkladom môže byť draslíkový kanál nachádzajúci sa v bunkovej membráne.
Celkový tvar v 3D rozhoduje o správnej funkčnosti bielkoviny. Napr. draslíkový kanál na obrázku vyššie je po výrobe prenesený k bunkovej membráne a následne do nej „zamontovaný“. Jeho funkciou je prepúšťať ióny draslíka cez svoju centrálnu štrbinu. Keď by kvôli nesprávnemu stočeniu po výrobe nemal správny tvar, môžeme sa pripraviť na celú bandu neurologických problémov, epilepsiu, srdcovú arytmiu a podobné neduhy.
V tomto momente ste dúfam dostatočne presvedčení o tom, že tvar bielkovín je takpovediac základ zdravého života. Ale predstavte si, čo za zvláštne nástroje má každá bunka (nielen ľudská, samozrejme) na zostavovanie bielkovín k dispozícii. Chaperóny. Sú to miniatúrne „jaskynky“ do ktorých sa môžu novovyrobené bielkoviny schovať a tam sa v kľude stáčať. Prípadne tam iba prečkajú v nezbalenej podobe na transport na miesto určenia (napr. keď majú namierené do mitochondrie). Takisto sú užitočné, keď je bunka ohrozená tepelným, alebo iným stresom. Bielkoviny neznášajú horúčavu a nenávratne sa ním poškodia (viď prípravu volského oka) V Chaperonoch ich neruší teplo, huriavk cytoplazmy, nesmierne množstvo otravných molekúl, ktoré by sa radi na novú bielkovinu naviazali, alebo si z nej niečo odštipli. Je to ako ísť po rušnej ulici, kde všetko hučí a trúbi, zvoní a bliká. Toto prostredie rozhodne nedopraje kľudu na zamyslenie sa „ako mám vyzerať, aby som plnil svoju životnú úlohu“. Keď sa ale v takomto rušnom meste schováte z ulice do chrámu, alebo do parku, máte čas si to premyslieť. Chaperóny sú takými chrámami, parkmi a oázami v bunke. Ich francúzske meno doslova znamená gardedáma. Robia teda garde novým molekulám a výrazne znižujú pravdepodobnosť zlého zostavenia finálnej bielkoviny.
Niektoré druhy chaperónov (z mnohých, čo do tvaru aj funkčnosti) ale asistujú aj na konci života bielkovín. Medzi nesmierne významné funkcie chaperónov totiž patrí pomoc pri odbúravaní nepotrebných, nesprávne vyrobených, či zle sformovaných bielkovín a ich zhlukov. Klinická dôležitosť tejto úlohy bude jasná hneď, ako si uvedomíme, že závažné choroby, ako Alzheimerova, či Parkinsonova choroba, sú spôsobené s veľkou pravdepodobnosťou práve hromadením zhlukov škodlivých bielkovín - amyloidov v tkanivách. V prípade choroby "šialených kráv" (BSE) je to dôsledok v mozgu sa hromadiacich priónov.
Vnútorná mechanika našich buniek je naozaj nesmierne jemná. To, že si väčšina z nás môže užívať roky života v zdraví je aj zásluha mikroskopických gardedám bielkovín, o ktorých existencii a úlohe som vám dnes chcel porozprávať. Takže, carpe diem...
Poznámka: O chaperónoch som sa prvý raz dozvedel vo vynikajúcom kurze Useful genetics 1+2 prof. Rosemary Redfield poskytovanom cez Coursera.org