Ako som sa zaľúbil do matiky

Autor: Tomáš Paulech | 29.9.2007 o 0:02 | Karma článku: 13,21 | Prečítané:  3980x

Po niekoľkých semestroch intenzívnych kurzov matematiky nám náš obľúbený pedagóg na matfyze s úľavou oznámil: "Tak a konečne sme sa prepracovali na prvé poschodie v paláci primitívnosti".

Nebolo to dvakrát motivujúce, ale veľmi poučné, lebo v mladíckej bohorovnosti sme si začali namýšľať, že tomu rozumieme. Čo je dôležitejšie, títo skvelí učitelia nám ukázali krásu, ktorá sa skrýva aj na tých vyšších poschodiach.

Medzi mojimi známymi vládne napríklad úplne mylná predstava, že matematika je o číslach. Tie nám dovolili dosadzovať iba v prvom semestri, aby sme neutrpeli šok po príchode zo strednej - nazývali sme to počty, aby sme samotnú matematiku z úvodu neurazili. Po zbytok pobytu sme mysleli už iba v premenných a operátoroch, maticiach a grupách, deriváciách a eliptických integráloch, limitách a nekonečných radoch. Je pravda, že občas sa mihla nejaká tá dvojka, či Pí, tie sme však ako konštanty ignorovali.

Po konečnom trápení nám však začínalo svitať. Najprv nás nadchlo, že sa základné ozubené kolieska, na ktorých sa točí náš svet dajú namaľovať pár ťahmi štetcom matematického formalizmu. Do Maxwellových rovníc, ktoré spočítate na prstoch jednej ruky spadá všetko od Polárnej žiary až po fén Vašej manželky. Rovnako sa z hmly abstraktných rovníc vynoria zákony klasickej aj kvantovej mechaniky, ktoré popisujú pohyb galaxií aj nukleónov v atómovom jadre. Teória relativity nie je výnimkou vrátane tej najslávnejšej rovnice, ktorá je už ikonou, hoci jej len málokto naozaj správne rozumie.

Druhou vecou, ktorou je matematika výnimočná je neomylnosť. Koľko poznáte jednotlivcov, inštitúcií, škôl, či filozofií, ktoré nielenže o sebe tvrdia, že majú patent na neomylnosť, ale to aj nejakým pochopiteľným spôsobom svetu vysvetlia? Ja žiadnu. Matematici nie sú natoľko arogantní, aby neomylnosť používali ako zbraň. Ich nástrojom je systém: Veta a dôkaz.
Vety chŕlime z úst na stovky každý deň. Iba zriedka sa unúvame ich pravdivosť aj dokázať. Matematici si tú námahu dali a preto majú oproti ktorejkoľvek inej vede obrovskú devízu - stále napredujú. Síce po malých krôčikoch, ale neúnavne, ako horolezci. Keď totiž niekto matematické tvrdenie korektne dokáže, nemôže sa prakticky mýliť, kým sa neotrasú základy samotnej logiky. Matematika vychádza z niekoľkých jednoduchých axióm a postupuje od jednoduchých dôkazov k zložitým. Keď teda niečo dokázal Euler, Gauss, Cauchy, či d'Alambert pred stovkami rokov, stačí si ich tvrdenia osvojiť, nemožno ich prakticky vyvrátiť. Ostatné prírodné vedy naopak postupujú práve vďaka spochybniteľnosti vlastných tvrdení v kolotoči teórií, nevysvetliteľných pozorovaní a nových, lepších teórií, čo je oveľa menej efektívne, lebo to pripomína postup legendárneho Opitého námorníka, ktorý prejde na N krokov vzdialenosť len 0,8*√N, kým triezva matematika si kráča priamo vpred.  

To čo je ale na matematike asi najkrajšie je estetika. Tak ako hra na nástroj, aj ona si vyžaduje najprv roky suchej driny, kým sa dostaví zvláštna radosť a krása. Rovnako iba znalé a vycvičené oko odhalí umenie tam, kde laik neochvejne vidí nezmyselnú mazanicu na plátne. Matematika je abstraktné umenie. Navyše užitočné. Preto ju mám rád, hoci som sa v hurhaji dospeláckeho života nedokázal z prvého poschodia v jej paláci ani hnúť.  Už roky si hovorím - možno raz...

Pre prípadných záujemcov o ďalšie čítanie: http://www-history.mcs.st-andrews.ac.uk/BiogIndex.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vagovič: Jankovská taktizuje, ešte sa jej rozviaže jazyk

Kniha Vlastnou hlavou sleduje Ficov pád.

Dobré ráno

Dobré ráno: Boris Kollár mal iný režim ako zvyšok Slovenska

Šéf parlamentu v piatok nemocnicu opúšťa.


Už ste čítali?