Liečba v čakárni

Autor: Tomáš Paulech | 20.10.2007 o 18:04 | Karma článku: 13,10 | Prečítané:  2462x

Vykračujem si rezkým krokom do práce a zrazu prásk. Ležím na zemi. Vydávam neartikulované zvuky a vzlyky, notebook sa váľa v prachu cesty. Ľavý členok opustil bez vyzvania svoje miesto. Šok, nadávky, zbieranie vecí, cesta autom takmer bez spojky, chirurgia. Vyliečil som sa však neočakávane už v čakárni.

Sú miesta, kde sa cudzí ľudia nerozprávajú. Na zastávke, na úrade, vo výťahu a tiež v čakárni u lekára. Kým na iných miestach je to skôr z nezáujmu o okolie a kvôli pocitu, že by snaha o rozprúdenie debaty pôsobila trápne, pred dverami lekára je o jeden dôvod na mlčanie navyše - viac či menej podlomené zdravie. Nekonečné minúty útrpného hľadenia na stále zatvorené dvere, kradmého obzerania sa po okolosediacich a zarputilého mlčania dokážu zhnusiť aj inak dobrý deň. Keď som vošiel do čakárne, bolo tam dusno. Ľudia sa bezohľadne predbiehali buď systémom mŕtvy chrobák, t.j. celkom bez slova, alebo s chabými výhovorkami, že idú len pre nejaký papier, idú sa len niečo opýtať a podobne. Šomranie na systém, konkrétneho lekára, stratený čas a tak. Nervozitu ešte umocňovali tri mamičky so svojimi neposednými deťmi. Najprv na ne väčšina ľudí iba gánila.

Asi trojročný "pacient" stále poletoval a kľučkoval medzi stojacimi dospelákmi. Neodolal som a zatarasil som mu rukou cestu, ako to robievam svojim deťom, so slovami: "Stáť! Ukáž mi pas, potom ťa pustím cez rampu..." . Trocha ho to zarazilo. Mamička sa ale pridala, podala mu zdravotnú kartu, hrdo mi ju predložil a tak som ho pustil. Prehodili sme pár viet, kým malý stále krúžil popod rampu. Keď ho to omrzelo, pribehol každú chvíľu k niekomu inému a málokto jeho úprimnému pohľadu odolal. Po pár minútach sme už veselo medzi sebou diskutovali a rozprávali sme si nielen to, ako kto prišiel ku svojmu úrazu. Ja s mojim členkom som hral dosť nízku ligu. Jeden pád na stavbe, jedna zrážka s autom a pani Magda sa na bicykli tak dobre vyhýbala policajtom až si po páde vykĺbila polovicu prstov na ruke. K slzám ju ale priviedlo to, že sa jej vnučky odsťahovali do zahraničia.

Zdalo sa, akoby to cudzie dieťa teplom svojej nevinnosti dokonale roztopilo naše stresy a tak som vstupoval do ordinácie s úsmevom a uvoľnený. V to ráno to tak síce nevyzeralo, ale mal som nakoniec, vďaka Romankovi, Frederikovi, ich mamám, pani Magde a ďalším, výborný deň.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vagovič: Jankovská taktizuje, ešte sa jej rozviaže jazyk

Kniha Vlastnou hlavou sleduje Ficov pád.

Dobré ráno

Dobré ráno: Boris Kollár mal iný režim ako zvyšok Slovenska

Šéf parlamentu v piatok nemocnicu opúšťa.


Už ste čítali?