Čierna skrinka

Autor: Tomáš Paulech | 31.3.2009 o 17:35 | Karma článku: 5,06 | Prečítané:  1082x

Nech ste ktokoľvek, ak čítate tieto riadky, znamená to, že bol konečne vykopaný aj disk so zálohami servra sme.sk z roku 2009. Vaša éra mi dá istotne za pravdu. Dúfam, že moji prapravnuci sa živia ako sa patrí - dolovaním odpadkov.

To, že bude podnikanie s odpadmi zlatá baňa bolo jasné už aj nám na začiatku 21. storočia. Na rozdiel od čias môjho deda, kedy sa všetko recyklovalo vlastne samo, lebo to bolo z prírody, v priebehu 20. storočia sa naša závislosť na umelej hmote plazivo zakradla do úplne všetkého -  od lietadiel, cez oblečenie a jedlo až po detské cumle. Rovnako dôležité je aj to, že kým starým rodičom súžila jediná vec často celý život (inak dedko, deti ďakujú za tú vyrezávanú komodu, ešte teraz si do nej dávajú veci), vďaka cielenej „kvalite“ dnešných výrobkov len moja rodina spotrebuje toľko ako kedysi celá dedina aj s farárom. A zo všetkých strán počúvam, že každý rok musím spotrebovať aspoň o pár percent viac ako v roku predošlom, inak bude zle. Nemyslieť na to čo potrebujem, ale čo chcem! Aj a chcem! Cirkus spotrebiteľského chcenia spôsobuje, že v šialenom tempe vyrábame braky s hrozne krátkou použiteľnosťou, zato s ohromne dlhým časom rozpadu.

Kým chudobné krajiny chrlili dostatok ropy – základnej esencie našej civilizácie - nebolo sa čoho báť. Keď začali ťažiť aj tí rozvážnejší, ktorí si svoj fosílny poklad po desaťročia chránili, začalo prihárať. Pokrok v ťažobných technológiách umožnil vycicať ropné ložiská dokonale, nie tak ledabolo, ako pred Krízou. Zruinovali sme tiež pol Kanady a iných oblastí vo svete, aby sme vyžmýkali každý liter z ropných pieskov. O niekoľko rokov sme ale aj toto všetko prehajdákali hore výfukmi a zabalili do (umelých) odpadových vriec. V oblaku splodín smetiarskeho auta sa vždy rozplýva aj náš problém – kam s tými haraburdami a tiež mizne pocit viny, keď rozmýšľame, kam sa to všetko valí.
A tak dnes tvoria najvyššiu horu mnohých miest - smetiská. Rastú ako nepohodlná výčitka svedomia, vystrnadené na okraji sídlisk a záujmu jeho obyvateľov (teda až na Pezinok).
A vy tie isté smetiská, s obrovským úsilím prekopávate a vyťahujete každú recyklovateľnú haraburdu, ktorá má vo vašich časoch enormnú cenu. Úplne vás vidím, ako krútite nechápavo hlavami. Ešte šťastie, že sme vám toho predvídavo toľko zakopali, že?

Pozdravujem vás teda s nohami na laminátovej podlahe, opierajúc sa o sedačku z pravej umelej kože, ťukajúc do PC z tvrdeného plastu, oblečený z veľkej časti do umelých vláken, chlipkajúc pritom osviežujúci nápoj s prírodne identickou e-čkovou príchuťou.
Váš prapradedo.

P.S.: Sme už teraz tou umelinou dosť prepchatí, tak keby som sa po smrti nedokázal primerane rozpadnúť, ako sa na príslušníka homo sapiens patrí, kľudne si zo mňa urobte vaničku pre bábo, alebo spojler na dobrý športiak. Kopaniu zdar.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vagovič: Jankovská taktizuje, ešte sa jej rozviaže jazyk

Kniha Vlastnou hlavou sleduje Ficov pád.

Dobré ráno

Dobré ráno: Boris Kollár mal iný režim ako zvyšok Slovenska

Šéf parlamentu v piatok nemocnicu opúšťa.


Už ste čítali?