Čo sme (ne)postavili

Autor: Tomáš Paulech | 25.5.2009 o 18:10 | Karma článku: 5,10 | Prečítané:  1208x

„Tati? A našu škôlku kto postavil?“ pýta sa dcérenka. „To takí šikovní ujovia, ako bol Tvoj dedko, vieš?“  odpovedám.  Malý štupel spracováva informáciu a úplne vidím, ako sa jej pod copmi rodí sprška náväzných otázok. Dúfam, že sa ma už v piatich rokoch neopýta, čo postavila moja generácia.

„A tati? A tento obchod kto postavil? Tiež dedko?“ pokračuje ukazujúc na ohyzdnú plechovú budovu supermarketu.
„No, nie celkom on, ale bolo to v rovnakom čase.“ povinne odpoviem a spomeniem si, ako sme sa hrávali na stavenisku, ktoré raz malo byť najväčším obchodom celého mesta. (Obzvlášť mi utkvelo v pamäti hojdanie sa na hrubých elektrických kábloch ponad betónové preklady holostavby, niečo na spôsob sídliskového tarzana)
Obaja sme kráčali upršaným chodníkom zamyslení. Nech si vybavím v mysli hociktorú verejnú budovu v našom meste, ani jedna nebola postavená po revolúcii. Nepočítajme do toho novšie betónovo-plechové skelety reťazcových obchodov. Poďme po rade: 1 ks mestský úrad, 1 ks kulturák, 1 ks poliklinika, 3 ks väčších úradovní (obvodný úrad, kataster, polícia), 4ks základných škôl a príslušných telocviční, 3-4 ks učňoviek, 2 gymnáziá, asi 5-6 škôlok. Ani jediná z nich nie je novostavba. Niektoré boli relatívne nové za môjho detstva, keď sme prišli na sídlisko zo „zaostalého“ vidieka a budovala sa infraštruktúra. V porevolučnom období sa dočkali len viac či menej úspešnej rekonštrukcie, zväčša iba povrchovej. Niektoré až z eurofondov. Nové záplaty na staré vrecia. Je síce pravda, že na ŠPZky, pas, či občiansky sa nedôstojne stojí v socialistických chodbách dlhé hodiny, zato Mestský úrad máme ozaj na úrovni. Asi najhoršie sú na tom škôlky. Učiteľky so sympatickým zanietením vyzdobia deťom triedy a chodby, no na povestné komančovské ploché strechy a zavlhnuté základy je to slabá náplasť. A nádej na to, že sa dočkajú zásadnej rekonštrukcie je malá aj v časoch, keď je normálne zapisovať do škôlky ešte nenarodené dieťa, aby sa vám ušlo miesto. Súkromné škôlky vznikajú tiež iba v starých priestoroch, hoci tam je na rekonštrukciu peňazí viditeľne viac, ako v tých verejných. Takže dnes síce všade navôkol rastú nové a nadstavujú sa staré bytovky, okolo mesta vznikajú celé obytné zóny, počet obyvateľov sa zvýšil minimálne na trojnásobok, ale verejné budovy zostali tie isté a niektoré úplne bez zmeny. Darmo budeme nadávať, že sú to socialistické škatule. Nič lepšie sme za tých 20 rokov nevytvorili, tak používame staré, dosluhujúce. Smutné. V správach sa síce každodenne dozviem koľko mŕtvych je v Pakistane, o nových školách, telocvičniach, alebo kulturákoch sa nehovorí nič. Z toho usudzujem, že to je tak ako u nás aj inde na Slovensku, alebo sa tomu moderní novinári vyhýbajú, lebo to zaváňa  radostnými zajtrajškami a päťročnicami (a ešte k tomu žiadna krv ani celebritka – o ničom).
Preboha! Teraz vidím, že tam mám zásadnú chybu! Úplne som opomenul náš krásny, nový, hojne navštevovaný a všeobecne obľúbený – daňový úrad.

„A tati?“ pretrhne mi dospelácke trudné myšlienky dcérenka. „Kúpiš mi koníka?“
„Jasné, ale radšej dvoch, aby jednému na balkóne nebolo smutno“ doberám si ju celý rád, že ju vizáž miesta, kam každý deň chodí, už ani trocha netrápi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vagovič: Jankovská taktizuje, ešte sa jej rozviaže jazyk

Kniha Vlastnou hlavou sleduje Ficov pád.

Dobré ráno

Dobré ráno: Boris Kollár mal iný režim ako zvyšok Slovenska

Šéf parlamentu v piatok nemocnicu opúšťa.


Už ste čítali?