eGovernment I. – čoho sa chcem dožiť

Autor: Tomáš Paulech | 5.8.2006 o 22:00 | Karma článku: 5,06 | Prečítané:  1886x

Dnes ráno som bol na malý nákup a rovno pred obchodom som si plánoval aj zahlasovať vo voľbách do parlamentu. Verejný hlasovací terminál je hneď pri našej dedinskej samoobsluhe. V bočnom vrecku s kreditkou, identifikačnou kartou obyvateľa a zoznamom od manželky chodníkom pri dome v ústrety digitálnej vláde.

Ešte sme si aj so susedom v rámci volebného folklóru schuti zanadávali na politikov. Sused Laco tiež hlasoval. Nie že by sa to nedalo urobiť aj z domu, ale takto ide aspoň človek von a podelí sa o svoje názory ústne, nielen virtuálne. Pristúpil som k terminálu, ktorý vyzerá ako bratranec bankomatu. Vložil som občiansky preukaz a priložil prst k snímaču odtlačkov. Stroj bol som mnou spokojný a tak ma pustil do hlavného menu. Na dotykovej obrazovke som si zvolil výrazný nápis: „Parlamentné voľby 2018“ a vybral som si zopár sympatických kandidátov na poslancov. Voľne dostupné videozáznamy rokovaní , štatistiky dochádzky a hlasovaní poslancov ich o niečo viac prinútili uprednostniť starosti o vec verejnú pre vecou svojou. Keďže sa volia priamo ľudia, ich politická príslušnosť je čoraz menej podstatná.

Potvrdil som voľbu v nádeji, že nám bude na Slovensku zase o kus lepšie. Po chvíli som sa dozvedel, že moja voľba bola zaslaná do centrály, overená, tajná, zašifrovaná a podobne. ..technické detaily ma nikdy príliš nezaujímali a našťastie ani nemuseli. Terminál sa mi poďakoval za účasť a od radosti spočítal priebežnú volebnú účasť. Celé to netrvalo ani 3 minúty, ostatne ako vždy. S pocitom dobrého občianskeho výkonu som uvolnil miesto najprv mamičke s malým synčekom a potom starkej, ktorú vnuk naučil kde má čo stlačiť a odvtedy sa cíti „in“ akoby omladla o 15 rokov. Ani technika nikoho a priori nediskriminuje.

Cestou domov som rozmýšľal nad tým, či som kúpil všetko, čo manželka chcela a tiež o tom, ako mohli ešte nedávno vlády vyhadzovať stovky miliónov na každé voľby: parlamentné, do miestnej samosprávy aj do VÚC, nehovoriac o každom referende a voľbe prezidenta. Tony papiera, znudené ale platené komisie, urny, plátené plenty, chlebíčky, sčítavanie hlasov naslineným prstom, lístky popadané po zemi... A už vôbec sa nedalo vyjadriť k návrhom zákonov a sledovať prácu zvolených poslancov. Dokonca si ešte pamätám občianske preukazy bez čipu. Zdalo sa mi to vzdialené a nedôstojné. Hlasoval som 100m od domu a tak som na spomienky veľa času nemal. Dcérka mi už bežala oproti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vagovič: Jankovská taktizuje, ešte sa jej rozviaže jazyk

Kniha Vlastnou hlavou sleduje Ficov pád.

Dobré ráno

Dobré ráno: Boris Kollár mal iný režim ako zvyšok Slovenska

Šéf parlamentu v piatok nemocnicu opúšťa.


Už ste čítali?