Zatmenie jedného priateľstva

Autor: Tomáš Paulech | 10.10.2006 o 0:23 | Karma článku: 6,83 | Prečítané:  1970x

Mal som osemnásť. Čerstvý vysokoškolák s kopou voľného času na filozofovanie o svete, ktorý mi patril a čakal pravdepodobne len na mňa. S odstupom rokov si na to spomínam ako na takmer veselú historku. V tom čase mi do smiechu práve nebolo. Stratil som priateľa a takmer som sa dostal do sekty.

MP (Môj Priateľ) bol prvou osobou s ktorou som sa zoznámil na výške. Prežíval som s ním prijímačky a náhodou sme sa dostali aj do jedného krúžku. Priateľstvo nám bolo súdené. Začali sme svoju vyvolenú školu a trápili sa v prvom semestri. Po pár mesiacoch však prišla celkom príjemná rutina a my sme sa usadili na bezstarostných vlnách vysokoškolského života. Býval neďaleko a tak sme sa dosť často vídali, spolu sme sa aj učili na zápočty a stále sme mali o čom debatovať.

Začalo sa to obláčikmi. Na prednáške z teórie elektromagnetického poľa som si šialenou rýchlosťou písal poznámky a maľoval trojfarebne integrály, aby som sa z toho pred skúškovým vysomáril. MP si naopak pokľudne sedel pri mne a nezainteresovane si listoval v zošite. Kým Martin Mojžiš zotieral tabuľu posiatu Maxwellovými nápadmi, nazrel som zo zvedavosti do kolegovho zošita a tam - obláčiky, vláčiky, stromčeky a iné symboly len preťažko zlúčiteľné s témou. Ani po prednáške v bufete nechcel nič prezradiť. Jeho mlčanie trvalo celé týždne a naše priateľstvo začalo chladnúť kvôli čomusi nevypovedanému. Pomaly som už aj strácal záujem, keď som sa raz úchytkom dozvedel, že ide o náboženskú problematiku - chodí na stretnutia o Bohu. Vtedy som bol aj ja veľmi zaujatý hľadaním svojej pravdy a tak sa mi uľavilo. Mohol si mi hneď povedať, veď aj mňa to zaujíma.

Ani neviem ako, vybral som sa s ním na jedno také stretnutie. Aj mi bolo trocha divné, že ideme do akéhosi súkromného bytu a otvorili nám šikmooké dievčatá, ale moje hlboké ekumenické cítenie ma zahriaklo a vyzul som sa. To bola chyba.
Sedeli sme v takej väčšej obývačke asi desiati - všetko bažanti náboženského remesla a čakali sme na moderátora diskusie. Boli to väčšinou ľudia v našom veku, niektorí aj s drogovou, či kriminálnou skúsenosťou, ale budili vo mne skôr obdiv za hľadanie ako podozrenie. Prišla sympatická mladá slečna - slovenka. Paráda. Filozofický aj estetický zážitok v jednom. Odchádzal som z diskusie o Bohu celý uveličený, že takto by sa to malo aj v tých našich skostnatených kostoloch robiť a hneď by vzrástla návštevnosť do nevídaných rozmerov.

Samozrejme som sa nevedel dočkať pokračovania, lebo sme načali veľké množstvo tém o všetkých náboženstvách, nielen kresťanstve. Na moje menšie sklamanie sa už sympatická vedúca skupinky nekonala. Zato prišiel nemenej sympatický mladý muž a tiež bol rečnícky aj argumentačne zdatný. Takmer celú dobu som súhlasne pokyvkával a zdalo sa mi to všetko uveriteľné a zaujímavé.
Na treťou rande bol mladý muž už trocha poznačený čítaním fantasy a začal splietať rôzne príbehy o tom, ako to vlastne myslel Ján Krstiteľ a že Ježišova misia bola predčasne ukončená a podobne. A to už mi začalo byť fakt dosť divné a až príliš neortodoxné. Práve tu sa kreslili pre názornosť aj spomínané obláčiky, vláčiky a podobne. 
Dal som tomu ešte jednu šancu.

Aké bolo moje prekvapenie, keď ďalší raz prišiel starší autoritatívny pánko s hrubým fasciklom a dialóg sa zmenil na opisovanie právd v jeho zošite, na tabuľu čmárali akési čudné symboly a čoraz častejšie spomínali Vodcu a ideálnu rodinu. Diskusia skončila, mal som prijať ponúkanú pravdu. Teda ich pravdu. Marketing sa skončil a po úvodných tancoch sme prišli k jadru veci. Prišlo vytriezvenie.
Keď ma už zapisovali na akúsi divnú víkendovú vyplachovačku mozgu, zatiahol som ručnú brzdu a než mi šikmooké dievčatá doniesli čaj bežal som kade ľahšie. Bol najvyšší čas. 
Neviem, koľkí z našej skupinky tým prešli ďalej, každopádne MP medzi nimi zostal ešte dlho. Odvtedy sme sa začali míňať vo všetkom, bolo po priateľstve a pre neho aj po škole. Prospech išiel dolu vodou na úkor práce pre ich komunitu. Odišiel po druhom ročníku a onedlho zmizol kdesi v ázii.

Spomienky ožili až keď som na vlastné veľké prekvapenie dostal po dlhom čase pozdrav, keď mal svadbu na štadióne. Bolo mi to skôr ľúto, ako všetko, čo sa stalo po odhalení obláčikov.
Potom zase dlhé tiché nič. Až nedávno sa mi ozval. Akoby sa nič nestalo, má manželku (dokonca slovanku), býva v neďalekom meste a robí na zaujímavej pozícii vo veľkej firme.
Bol som úprimne rád, že jeho intelekt sa nestratil. Dokázal si svoj osud dokormidlovať do pokojného a aj pre mňa pochopiteľného stavu, hoci na môj vkus veľmi zložitými cestičkami. Obaja máme svoje životy, rodiny a názory. Možno dostaneme ešte niekedy príležitosť pozliepať aj naše staré priateľstvo. A je mi jedno či tá šanca príde ako prejav Vodcu, Boha, Manitua, alebo celkom jednoducho kvantovej fluktuácie v poli nepravdepodobnosti.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vagovič: Jankovská taktizuje, ešte sa jej rozviaže jazyk

Kniha Vlastnou hlavou sleduje Ficov pád.

Dobré ráno

Dobré ráno: Boris Kollár mal iný režim ako zvyšok Slovenska

Šéf parlamentu v piatok nemocnicu opúšťa.


Už ste čítali?